Choď na obsah Choď na menu

Čo ma naučili...

13. 8. 2022

Ako malá som bola neustále kritizovaná a zosmiešňovaná. Za veľký nos, za meno, za hmotnosť. Ako dieťa som nemala veľa kamarátov. Vždy len jednu kamarátku, alebo som bola sama. A pritom som mala rada ľudí. Naučila som sa byť sama, hrať sa sama a dosť ma to frustrovalo. Mám jednu sestru. Aspoň s ňou som sa rozprávala, hrávala sa. Mama mi vravievala, že som strkala nos tam, kde sa vždy niečo dialo a do čoho ma nič nebolo. Teraz viem, že to bolo preto, lebo som potrebovala pozornosť a chcela som sa ukázať. A vždy to bolo fiasko. Toto moje trápenie trvalo do doby, kedy som začala chodiť ku koňom. Tam prišlo znovu zosmiešňovanie pre moje meno a pre môj nos, no tento raz sa vyplnili moje prosby a našla som si kamarátov, ktorí to nerobili. Nevysmievali sa mi. A vďaka mojej šikovnosti som si vybudovala aj úctu a rešpekt. A to hlavne vďaka koňom, ktoré ma naučili byť pokojnou, za každých okolností. No nie vždy sa mi to podarilo a urobila som kiksy, ktoré do teraz ľutujem. Kone ma naučili sústrediť sa na jednu činnosť a vyčistiť si hlavu. Vďaka nim som získala aj priateľov, o ktorých môžem povedať, že boli skutočnými priateľmi. Súcit, láska, obetavosť, lojalita, nezištnosť, no zároveň aj sebadisciplína a spravodlivá prísnosť. To sú devízy, ktoré som vďaka nim zúročila aj pri práci s deťmi a zdravotne znevýhodnenými ľuďmi. Táto prirodzená kombinácia vyvrcholila v práci hipoterapeutky. Potom však prišla choroba a ja som sa akoby v regrese opäť ocitla v depresii a uzatvorila som sa. Opäť som ostala sama, vydesená z toho, čo mi život priniesol a opäť prišli ľudia. Noví ľudia. Paradoxom je , že tento raz, aj s chorobou, sa mi nevysmievali. Keď som bola zdravá, psychicky ma šikanovali. Keď som ochorela, prijali ma. Opäť som mala iba jedného dôverníka a ľuďom som prestala veriť. Tento raz však s vierou v úspech. Nenadarmo, vek je v živote človeka dôležitý. Sklamanie som pocítila zo strany lekárov, odborníkov. Začala som sa spoliehať na seba a na to, čo ma naučili kone. Ostať pozitívnou, dôverovať, zdieľať a trpezlivo čakať na to, čo mi Vesmír prinesie. K viere v Boha som si pri koňoch a koniaroch prišla sama, no vzhľadom na okolnosti som o ňu prišla. Prestala som veriť v Boha a spravodlivosť. A čo sa mi opäť stalo? K Bohu opäť prichádzam znovu vďaka snu o zvieratách, ktorý sa mi reálne začína plniť. Vďaka tomu, že mi do života prišiel človek, ktorému verím a on priviedol druhého, s ktorým som si sadla. A takto postupne, krok za krokom žijem svoj život. A pracujem tak, ako som vždy pracovala s koňmi. Trpezlivo a s láskou. Tentoraz nie s druhými, ale sama so sebou. No najpodstatnejšie, čo ma kone naučili je ticho v hlave, pokoj v myšlienkach a koncentrácia. Ticho v hlave, len s jednou myšlienkou na to, čo práve chcem robiť. Alebo ticho v hlave bez jedinej myšlienky, aby som mohla len byť. A nie len s koňom. Pokoj v duši, aby som bola súčasťou ticha v stáde. Tentoraz v ľudskom stáde. Pokoj v duši, aby som len bola. Ten čistý stav bytia. Citlivo reagujem na chaos ľudí. So zvieratami som šťastná, lebo oni dokážu len byť. Konať priamo a vždy vedia na čom sú. Vzťahy v konskom stáde sú jasné a čisté. Preto milujem kone, lebo vedia z bodu kľudu, vypáliť plnou rýchlosťou pozornosti a koncentrácie. Som baran, spoločenská povaha. Keď som dlho sama, zbláznim sa, tak ako sa mi to už raz stalo. Aj kôň je stádové zviera. Keď je chovaný sám, silno sa naviaže na človeka. Som taká istá a možno preto si s koňmi tak rozumiem. A cítim sa pri nich ako malá, pojašená a odvážna. Pokojná, šťastná a na ich chrbte ako decko, ktoré si naň sadá vždy, ako po prvý raz. Tak toto ma naučili kone. 


Michaela