HIPERKA,o.z.

Čo povedia ľudia? 
Túto otázku som počúvala od mojej rodiny, od rodiny bývalého manžela a bývalého partnera. Povedali by ste si, že to boli malomeštiaci, no moja rodina je z veľkého mesta a má úplne inú mentalitu, ako rodina môjho bývalého manžela, ktorí sú z malého mesta a z dediny, kde tí malomeštiaci naozaj sú. Ale akonáhle človek so strachom prestane bojovať, táto otravná emócia (keď ju beriem len ako informáciu) dokáže ukázať množstvo dôležitých pohľadov. 

Čo povedia ľudia?
Táto, tak často počúvaná a nenávidená veta vo mne spúšťa komplex menejcennosti. Môj vnútorný kritik vetuje moje rozhodnutia brať strach len ako informáciu. Vetuje poznanie, že nie som dokonalá, akú ma chcela mať moja mama. Vetuje poznanie, že som vo vnútri stále to malé dievčatko, ktoré chce byť maminkinou dokonalou dcérou. Robí podvedome všetko pre to, aby sa zapáčila a zavďačila. Fyzické telo má už dosť rokov na to, aby sa s týmto vysporiadalo, ale dušička je malá. Ako to mám vyriešiť? Viem, že mám riešiť svoje vnútro, kým mi opäť nepreskočí, ako sa mi to stalo. Podvedome sa chcem zavďačiť. Bola som tak vychovaná, no keď si to vezmem reálne, mám v sebe aj bojovníka, ktorý s týmto nastavením bojuje. A potom to vyzerá tak, že neviem čo chcem. Pri koňoch je to však iné. Tam je v mojom vnútri síce pocit, že nemám systém práce a neviem čo od seba chcem, no som s koňom úplne uvoľnená a sústredená na neho. Nerada plánujem jazdeckú hodinu, lebo pri plánovaní je opomínaná individualita a jeho psychika. Keby som sa orientovala len psychikou koňa, pripadám si ako lajk a vtedy sa z môjho podvedomia vynára komplex a ja sama so sebou, a pocitom, že spolupráca so zlomenými a týranými koňmi, na základe prijímania impulzov z ich strany a reagovania na ne, mi funguje, a ľudia to vnímajú ako tanec s koňmi. A vtedy mi ani nenapadne, že čo povedia ľudia. Spokojnosť je na mojej strane aj na strane koňa. 

"Strach je vo svojej najčistejšej podobe intuitívne, sústredené uvedomenie si potencionálnej hrozby." Linda Kohanov

Moja mama ma neobjímala a bola chladná a odťažitá. Ja som však veľmi citový človek a nechcem dopadnúť ako ona. Mám stále podvedome strach, že ma neľúbi. Keď ma neobjíma, tak ma neľúbi - hovorí si to malé dievčatko vo mne. A práve ono sa naučilo ukrývať strach, že ostane samé a neľúbené, čo sa zhmotnilo na dobu niekoľkých rokov. To dievčatko sa skrýva za samotu a za smiech. A keď od neho niekto chce priamo vyjadriť pravdu a city, cúva, lebo sa to nenaučilo vyjadrovať, a aj preto, lebo sa bojí, že sa jej pocitom a strachu zase vysmejú, ako už toľko krát, keď sa pokúšalo to zmeniť. Zažívala som psychickú šikanu a preto sa bojím prejaviť svoje pocity, aby som zase nebola tá zlá, ktorá ich chce prejavovať. Toto je môj komplex z detstva a kone sú jediné bytosti, pri ktorých to nezažívam. Akonáhle tú informáciu, ktorá sa vynorí príjmem, strach zmizne. Keď to nepochopím, potlačím to, nastane panika, hrôza až otupenie zmyslov. Strach mi však bliká aj výstražnou kontrolkou, ktorú vnímam ako nevysvetliteľný pocit, akoby ma niečo zastavilo. Táto kontrolka sa vždy ukáže, keď som s nejakým človekom sama.  V skupine sú emócie a jednanie druhých "nákazlivé" a zahmlia moju kontrolku. Stáva sa mi vtedy, že pocítim mravenčenie a tlak v solare, len som dlho nevedela, že je to varovanie pred nejakým nebezpečenstvom, problémom. Je to reč môjho tela. Varovnými znakmi môjho tela sú práve úzkosť, nepokoj a zmätenosť. Pokiaľ toto varovanie ignorujeme, a naďalej robíme pôvodnú činnosť, pocit eskaluje do paniky a úteku. Alebo do hrôzy a dezorientácie, ako sa dialo mne počas niekoľkých mesiacov. Vo svojom vnútri som síce bojovníčka, no bojujem až vtedy, keď už nemám kam ustupovať a utekať. V tomto stave strácam kontrolu nad svojím konaním a chovám sa tak, aby som upútala pozornosť. Vtedy sa mi ukáže najhlbšia a najdlhšia trauma. Trauma toho malého dievčatka, že nie som ľúbená matkou, a teda ženami. Je to však môj subjektívny pocit. Ukazuje sa mi to aj v mojich vzťahoch s mužmi. Priťahovala som si partnerov, ktorí ma nepoznali (keďže som nepoznala ani sama seba), lebo som sa im neotvorila, a neprijali ma takú aká som. Niekedy mi strach vyvolá ťažobu na hrudi, alebo zvieravý pocit v solare. Veľa koní mi prikladá nos a hlavu práve k solaru. Dlho som nevedela, čo to znamená. Možno mi tým chceli povedať, aby som prestala snívať a ostala nohami na zemi. Aby som sa prestala hrať na dôležitú, ale aby som si priznala obavu z toho, čo som bola naučená. 

Ako vyzerám pred ľuďmi?
A plíži sa ku mne pocit, ktorý som poznala ako malá, že musím vyzerať ako profíčka, ako odborníčka, vysokoškoláčka, lebo mať absolvovanú len učňovku je hanba. Tak, ako ochorieť a vymykať sa z normálu, ktorý som si stanovila, aby som sa zapáčila, zapadla. A to je o výchove a sebavýchove. To, ako som bola vychovaná, už nezmením. Zmením len to, čo si aktuálne uvedomím a vedome to naprávam. Je to cesta na dlhé lakte, no verím tomu, že kone mi v tom pomôžu. A tú nenávidenú otázku, ktorú používa moja mama, používali obe babky, tety, bývalý manžel, jeho matka, bývalý partner, moja prvá trénerka, kamarátky, už nemôžem úspešne ignorovať. Často krát som na ňu reagovala zlosťou. Zlosť je reakcia človeka (zväčša veľmi kritizovaná) na o, keď niekto naruší náš fyzický alebo psychický priestor. Táto otázka (Čo povedia ľudia?) bola veľkým narušením môjho psychického priestoru. V jej pozadí je vyjadrená kritika nad mojou neschopnosťou prezentovať sa sama za seba a eliminovať závislosť na názore druhých. V jej pozadí (ma štve) manipulatívny podtón (a strach z výsmechu). A tento strach z výsmechu, ma podvedome trápil celý život. Po celý život som sa však snažila túto vetu nehovoriť nikomu, avšak strach z kritiky, z psychického zhadzovania mojej osoby, a z výsmechu tam stále je. Radšej sa prispôsobím, a opäť (tak ako v detstve, kedy som sa musela hrávať sama, lebo ma deti vyháňali, a ja som na to veľmi emotívne reagovala, rozplakala som sa) stiahnem chvost, akoby som mala riskovať samotu. Samota je narušením môjho osobného priestoru spoločenskej osoby. Viem, že musím mať dobrú vôľu povedať niekomu, aby sa stiahol v okamžiku, keď prekročí moje hranice. Dobrými učiteľmi schopnosti nastaviť si hranice sú zvieratá, veľké zvieratá. V mojom prípade kone. Aj pri nich sa ukáže strach z kritiky okolím a veta: Čo povedia druhí?, sa v praxi vynorí ako strach byť sama sebou. Pokiaľ ich chceme získať ku spolupráci, musíme brániť svoj osobný priestor, bez toho, aby sme narúšali ten ich. Keď toto človek zvládne, môže byť hrdý a strach z kritiky môže ísť tatam. Nájdenie tejto rovnováhy je zväčša neverbálnou skúsenosťou. A preto potichu žiadam o rešpekt. Vyhnime sa otázke:

Čo povedia ľudia?
Keď si človek s koňom dokáže nastaviť hranice na voľno, na pastvine, v kruhovej ohrade a kôň ho rešpektuje a nasleduje sám, ochotne a z vlastnej vôle, má nad strachom vyhraté. Bez prázdnych slov, len umením svojej duše a tela. Zakaždým, keď sa dokážeme niekomu postaviť, niekomu s nezmyselnými požiadavkami, vnímame silu našich myšlienok, argumentov, aj činov. Aj napriek tomu, ako urputne sa náš mozog snaží ignorovať pravdu. Preto je práca s koňmi na voľno vhodná, aby sa narastajúci tlak v nás neprejavil nevhodným spôsobom, a my sme sa nedostali do problémov. Koňa nezaujíma, akej vety sa vo vnútri bojíme. On cíti strach a reaguje naň. Kone stratu sebakontroly okamžite zrkadlia. Strata sebakontroly síce presvedčí okolie, že zlosť je zlá, no zviera to chápe priamo. Svoj strach z kritiky a zlyhania, sa pri koňoch eliminuje, a oni človeka svojou prirodzenosťou liečia.