Duchovná prázdnota
Milovala som ho. Vždy som si ho hájila. Bol aký bol, no nevedela som mu odpustiť, a doteraz si to pamätám, že na mňa namieril kuchynský nôž a so smiechom povedal: "odrežem ti uši, podrežem ťa. Bral to ako srandu, no vo mne to zanechalo strach, vydesilo ma to a uverila som, že to urobí. Bola som decko, tak som poslúchala. Možno to tak nemyslel, no prepískol to. Človek si chce pamätať (aj po tom, čo ho vo svojom vnútri pochová, aby zaplátal svoju traumu) to dobré. Lenže to, čo ma bolelo a bolí, a čo ma trápi prerazilo všetko dobré, čo som s ním prežila. A ja cítim, že potrebujem terapiu. V rodine, v manželstve, partnerstvách a iných vzťahoch som veľmi ťažko niesla žartovanie o mojej hmotnosti, kritizovanie o neschopnosti starať sa o domácnosť, kritizovanie mojich materských vlastností, kritizovanie výberu kamarátov, školy, partnerov. Tieto emocionálne traumy som spracúvala tak, že som sa utiahla a potom som vybuchla aj ja. A hádky boli na svete. Každý problém vzniká na dvoch stranách a obidve strany ich musia chcieť vyriešiť. Zo začiatku som toto týranie ticho znášala a ako decko som sa neodvážila protestovať voči dospelým. Čo sa týka rovesníkov, nechávala som sa odbiť, a vždy, keď ma vyháňali, som cúvla. Aj vtedy som bola, aj teraz som prispôsobivá. Neviem, či to vďaka výchove, alebo som taká povahou. No pri koňoch a deťoch som necúvala, tak podľa toho usudzujem, že cúvanie nie je povaha, ale výchova a osobná skúsenosť. Keď môj manžel pridal poslednú kvapku, rozviedla som sa, a pôsobením môjho strachu z odmietnutia, som spakovala všetky moje sily, a odišla som do samoty, ktorá ma obrala o dôstojnosť. Podľa lekárov som ochorela. Podľa vlastného cítenia mi moja duša nastavila stopku, aby som sa zastavila a obzrela sa dolu na moje telo, ktoré pokojne ležalo na posteli. Umrela som. Od tej doby som iná. Nastalo to po tom, ako som dlhé roky ignorovala svoj smútok k pocitu, že som neľúbená. Smútok. Áno, moje telo hovorí, že moja duša smúti za rodinou, že smúti za pozornosťou. Moja choroba vraj vyplýva z chemickej nerovnováhy, no dušu to neovplyvňuje v zabudnutom smútku. V mojom prípade prišla choroba ako záchranná brzda. V mojom prípade sú na mieste otázky:
1) Čo mi vysáva energiu?
2) Aký nový smer mi dáva energiu?
1) Môj mozog zlenivel a lekári vravia že mám problém s pamäťou. Pamätám si to, čo je podložené emóciami. Oberá ma o energiu život, v ktorom musím hrať role. Oberá ma o energiu život s hlupákmi a strach, že keď by som zase bývala sama, psychicky by som to nezvládla. O energiu ma oberá "ponorková choroba", keď musím zo zdravotných dôvodov existovať stále v tom istom prostredí a vidieť stále tie isté tváre. Duchovná prázdnota.
2) Energiu mi dáva pohyb a spoločnosť koní a ľudí. Keď chodím, prichádza mi toľko tvorivých myšlienok.... Keď chodím sama, nebaví ma to síce, ale dokážem sa sústrediť na seba a svoje sny. Kone, tie mi dodávajú energiu. Hneď ožívam. Položím si inú otázku:
3) Čo ma ubíja, zabíja moju radosť a tvorivosť? Čo teraz musí skončiť?
Odpoveď je jednoduchá: závislosť, odkázanosť, bezmocnosť.
Kone budú s človekom spolupracovať vtedy, keď opustí imidž dobrého človeka a bude s nimi jednať úprimne a priamočiaro. Pokojne pri nich môžem plakať, lebo slzy sú liečivé a odplavujú duševné naplaveniny. Plačom odchádza to, čo nám už neslúži. Pokiaľ nedokážem uvoľniť puto ku starým spôsobom života a deštruktívnym vzťahom, smútok ostáva a pretrváva. A prerastá do žiaľu, ktorý vznikol odolávaním narastajúcim návalom smútku, ktorý ma trápil od detstva. Pokiaľ sa rozhodnem to vzdať, smútok prerastie, aj prerástol do pocitu bezmocnosti. Mala by som si preto položiť ďalšie otázky:
Čo ma blokuje? Čo môžem urobiť inak?
Aby to bolo ešte zložitejšie, tak vzhľadom na moju vysokú senzitívnosť, začnem byť v prítomnosti niekoho, kto je v nesúlade, nepokojná a cítim tlak v hrudi a som vystrašená.
Čo blokuje teba? Čo môžeš urobiť inak?
Odpovede ti pomôžu nájsť tvoje domáce zvieratá. Mne v tom pomáhajú kone a môj pes, ktorý sa mi jedného dňa stratil a ja neviem či ešte žije. Nájsť si priateľov na mojej vlnovej dĺžke, vrátiť sa ku koňom, pri ktorých mi rastie sebavedomie a som s nimi šťastná a sama sebou.
Anonym