Energia koní
Telepatia koní je ešte stále zaznávaná téma. Ona však napriek tomu stále existuje. Bez ohľadu na to, či tomu človek verí alebo nie. Všetko je vibrácia. Spojená a napriek tomu odlišná. Taká ako konské stádo. Je jednotné, no neobmedzuje odlišnosť jej členov. Stalo sa mi viacero zážitkov s energiou koní. Poslali mi obrázok, tak ako sa to píše v knihe S koňom medzi svetmi. Tento zážitok mi mimo iné poskytol vysvetlenie javu, ktorý dnes a denne vidíme v jazdeckých kluboch pri terapiách pomocou koní: kôň sa otočí a príde k človeku a okamžite strčí nosom do konkrétneho miesta, položí ho naň alebo vedľa neho – presne tam, kde je ten človek nejakým spôsobom zranený, nech už ide o poranenie fyzické, emocionálne alebo psychické. Verím tomu, že kone vnímajú narušenie energetického poľa človeka a prídu za ním, aby ho na to upozornili a vytvorili mu hojivý priestor, do ktorého sa človek môže ponoriť. Kôň účelovo pristupuje ku každému človeku zvlášť, ľahko sa dotýka jednotlivých častí jeho tela a tak spúšťa nejakú spomienku alebo nevyriešený problém. Týmto spôsobom kôň priťahuje pozornosť k ľuďom, ktorí sa tajne potýkajú s bolesťou alebo hanbou. Počiatočné slzy zranenej osoby vrcholia v pokojnom prijatí toho, čo je, keď si človek začne prisvojovať kreatívny pohľad na to, čo je možné. Človek sa takto dostane do priameho vplyvu koňa a reaguje na silné emocionálne bloky. Pred asi dvesto rokmi bola terapia pomocou koní vnímaná ako čarodejníctvo a táto stigma ešte stále existuje. Hipoterapia je niečo iné. Individuálka je terapiou pomocou koní, pri ktorej sa môže aj nemusí jazdiť. Ľudia, ktorí majú dar intuície a sú vysoko senzitívni, sú ešte v tejto dobe považovaní stále za bláznov a schizofrenikov.
Vo svojej podstate sme energetickým nábojom, aj mozog je plný elektrických výbojov.
„Ľudské bytosti a všetky živé organizmy sú zlúčením energie v energetickom poli, ktoré je napojené na každú ďalšiu vec na svete. Toto pulzujúce energetické pole je hlavným motorom nášho bytia a nášho vedomia, alfou a omegou našej existencie. ...“ Linda Kohanov
V tomto zmysle môžem s kľudným srdcom popísať zážitky s koňmi, ktoré sa mi stali. A nie len s koňmi. Bola som na jednej jogínskej prednáške a ich guru okolo mňa prechádzal von zo sály. V tej chvíli som pocítila na svojom tele silný neviditeľný tlak. Vedela som, že je to energia od neho a poslúchla som to, čo mi hovorila moja intuícia. Začala som cúvať až do vzdialenosti, v ktorej sa stretli naše aury. Keby tam nebola stena budovy, v ktorej sa to odohrávalo, cúvala by som ešte ďalej. Zastavila som pri stene a spontánne sa mi spojili ruky do polohy, v ktorej sa prejavuje medzi jogínmi úcta. Mierne ma to uklonilo a ja som s prekvapením zistila, že som pri tej stene sama a že v tej chvíli som bola jediná, ktorá mala nutkanie vyjsť z jeho aury preč.
„V tomto zmysle nie je naša inteligencia, kreativita a predstavivosť uzamknutá v mozgu, ale existuje v interakcii s týmto Poľom.“ Linda Kohanov
Tento citát mi pripomenul ďalší zážitok. Tanec s duchom, imaginárnym tanečníkom. Určite ste niekedy cítili pocit, akoby niekto pri vás bol, no fyzicky ste tam nevideli nikoho. A niektorí z vás istotne zažili to, čo aj mňa prekvapilo, keď sa mi to stalo prvý krát, akoby sa ma niekto dotkol, aj keď som tam nikoho fyzicky nevidela. Bolo to už dávno, no od vtedy mi je tento pocit dôverne známy. Keď som žila a bývala sama, tieto pocity prišli znovu. Až na skutočnosť, že ten, kto sa ma vtedy dotkol tam stál a usmieval sa. Pustila som si nahlas hudbu a nastavila som svoje telo, ako keby som mala s niekým začať tancovať valčík. Bolo to zaujímavé a teraz, keď to píšem mám obavy, aby som nevyzerala ako blázon, no vtedy som sa usmievala aj ja. Hudba začala hrať a ja som pri sebe pocítila niekoho, kto tam fyzicky nebol. Imaginárneho tanečného partnera, tak ako bojovníci v bojových športoch pri tréningu bojujú s imaginárnym protivníkom. Verím tomu, že ho nie len vidia, ale aj cítia a reálne s ním trénujú v spojení imaginárneho a fyzického sveta. Pocítila som dotyk a nechala sa viesť. Chvíľu mi trvalo, kým som sa naladila na jeho frekvenciu, na jeho vibráciu, na jeho auru. A potom.... sme tancovali. A ja som sa usmievala a užívala som si to plnými dúškami.
„Rovnako ako ľudia, kone a ostatné zvieratá vidia rozdielne frekvencie svetla a počujú rôzne zvukové frekvencie, môžu však zdieľať vnímanie len v tých rozsahoch, ktoré majú spoločné.“ Linda Kohanov
Toto mi zas pripomenulo zážitok s jedným koňom, ktorého som mala na starosť. Stáli sme na pastvine a on sa pokojne pásol. Ja som zamyslene stála s ním a rozmýšľala som, už neviem nad čím. Zrazu som začula vetu: „Pozri sa tam.“
Prekvapilo ma to, pozrela som sa okolo seba, no nikoho som nevidela. Iba toho koňa. Tak som tomu nevenovala pozornosť. O chvíľu som znovu začula tú istú vetu. Tento raz som to pochopila, aj keď som tomu nejako nechcela veriť. To išlo od toho koňa. To on mi poslal tú vetu. Ako je to možné? Veď telepatia medzi koňom a človekom neexistuje. Alebo áno? Viem, že som veľmi senzitívna, no toto som naozaj nečakala. Poslúchla som, ako vždy. Pozrela som sa na koňa a opýtala som sa ho: “Kde sa mám pozrieť?“. A on s hlavou hore, nastražené uši a zahľadený na jedno miesto. Pozriem tam a nič nevidím. Pozriem na koňa. On sa na mňa opäť pozrie, pošle mi vetu: „Tam, pozri sa.“ a ja som sa znova pozrela smerom, ktorým sa pozeral on. A ajhľa. Srnky. Krásne veľké stádo, dokonale zamaskované. Nebyť toho koňa, nezažila by som takú romantiku, akú evidentne on mal rád.
„Dvojnohý jazdec a štvornohý kôň majú spoločné len veľmi obmedzené množstvo fyzických znakov a správania. Napriek tomu tieto dva druhy zažívajú mnoho rovnakých pocitov.“ Linda Kohanov
„Konské hlasy nie sú určené pre prázdne tliachanie. Akonáhle sa stádo rozhodne, že k vám prehovorí, začujete vzdialené hrmenie oveľa rozsiahlejšej reality. Dosť často to prichádza bez varovania – a zdanlivo v tých najobyčajnejších situáciách.“ Linda Kohanov
Tento citát mi pripomenul ďalší zážitok. To, čo mi ten kôň poslal, ma zrazilo na kolená a vtedy som to zažila po prvý krát. Pracovala som so psychicky veľmi zraneným koňom, outsiderom v stáde. Jediný kôň, ktorý sa s ním kontaktoval bol vodca stáda. Dorobila som s týmto koňom a vypustila som ho do stáda. Stajník mu vždy dával kopu sena ďalej od ostatných, ktorí mali 250 kilový bal, zakrytý prístreškom. Aj tento krát bola vo výbehu zvlášť kopa sena. Vtedy som s ním pracovala po prvý krát, a nevedela som, že to preňho je pripravená, tak som ho automaticky zaviedla k tomu balu sena. Odopla som mu ohlávku a chcela som ho pohladiť a rozlúčiť sa s ním, keď mi kamarátka stihla zakričať len: „Pozor!!“
Zbehlo sa to tak rýchlo, že som nestihla zareagovať. V stáde bol ešte jeden dominantný valach, ktorý sa naštval, keď som toho zlomeného koníka zaviedla k „jeho“ senu a poslal mi energetický útok. Jeho energia letela veľkou rýchlosťou a jej náraz do môjho tela mi podlomil kolená a ja som stratila rovnováhu. Skoro som spadla, taká som citlivá na energie. A keď som trávila veľa času v prírode, bola som ešte vnímavejšia a citlivejšia. Keď som bola malá, videla som a počula som veci, ktoré iní ľudia nevidia a nepočujú. Teraz, v dospelosti, keď som sa roky socializovala, som si myslela, že som o túto schopnosť prišla a lekári to celé nepochopili a diagnostikovali mi psychiatrickú diagnózu. Keď sa žene sníva o koňovi, psychológovia to vysvetľujú tým, že sa jej buď prebúdza libido, alebo podvedomá túžba po slobode a moci. U mňa je to tá sloboda, mne sa často sníva s koňmi a so zvieratami.
„Smutné je, že sa väčšina týchto ľudí cíti izolovaná a sama. Keď sa pokúsi podeliť o svoje príbehy s priateľmi a rodinou, stretnú sa len s prekvapene zdvihnutým obočím, pochybovačným povzdychom, alebo cynickým Hmmm, keď nie priamym dôrazným varovaním, že skĺzavajú za hranice šialenstva.“ Linda Kohanov
A preto som sa dlho bála o týchto zážitkoch rozprávať, lebo je to presné. Aj v mojom živote som sa stretla s výsmechom a odmietaním, keď som ako malá chcela a potrebovala o tom rozprávať.
Michaela