Choď na obsah Choď na menu

Je úžasné

14. 8. 2022

Je úžasné žiť sama v lese a užívať si slobodu. No len do vtedy, pokým vás neprevalcuje strach z tmy a samota. Je úžasné maľovať na papier veľkého formátu na zemi, a nechať svoju dušu sa prejaviť. Je úžasné spievať  a uvolniť tak zo srdca silné emócie, no len do vtedy, pokiaľ na váš spev ľudia nezareagujú tak, že sa zľaknú, či sa vám niečo nestalo :-). Je úžasné sa do sýta vyspať, no nie tak, že je človek ľahko unaviteľný a spí aj cez deň. Takýchto príkladov by som mohla v mojom živote nájsť kopec, no nie je to podstatné. 
Podstatné je to, keď človek pochopí, že je úžasné, keď pochopí, čo je to:

1. byť v prítomnosti (s čistou hlavou byť)
2. rešpekt k druhej bytosti
3. zdieľanie osobného priestoru
4. vedieť čo a ako chcem
5. spolupracovať
6. komunikovať priamo a vedieť na čom som
7. oceniť a pochváliť (seba aj iných)
8. využívať odmenu
9. tešiť sa z prítomného okamihu
10. empaticky cítiť náladu a prežívanie druhej bytosti
11. učiť sa vzdať sa nefunkčných vzorcov správania sa
________________________________________________________________________________________________________

 

1. Byť v prítomnosti (s čistou hlavou)
Pri koňoch som sa naučila, a pomohol mi k tomu práve môj pád z koňa a otras mozgu s bezvedomím, byť pokojná a vďaka strate krátkodobej pamäte som rýchlo pochopila, že je to devíza, pri koňoch mať čistú hlavu a nemyslieť, teda v mojom prípade nevedieť myslieť na včerajší prípadný stres a na rozhovor o náročnej téme. Naučila som sa pri akejkoľvek činnosti myslieť len na aktuálnu tému a nemať v hlave myšlienkový guláš. Ak mám napríklad strach a tvárila by som sa, že som v pohode, zviera to vycíti a bude sa báť aj ono. Ak som koncentrovaná na jednu vec a príde ku mne pes, bude sa koncentrovať aj on, a bude ma "hypnotizovať a vystavovať ako korisť" aj on, pokým budeme spolu. Keď budem vnútorne naladená, alebo budem podvedome prirodzene veselá, kôň bude rád v moje prítomnosti vyhadzovať zadkom a rozpustilo behať okolo mňa. Keď budem mať rešpekt, alebo vo vnútri budem so sebou bojovať, alebo nebudem vedieť svoju temperamentnú energiu ukočírovať, zaútočí. Preto musím byť k sebe úprimná a zistiť, či mi hrozí bezprostredné nebezpečenstvo, alebo vidím situáciu cez filter zlej skúsenosti. Ak mi hrozí bezprostredné nebezpečenstvo, musím sa k tomu postaviť zoči voči, a prijať svoju zodpovednosť. A urobiť všetko pre to, aby som bola ja aj zviera v bezpečí. Ak mi ale nič nehrozí, môj strach vychádza z traumy a zlej minulej skúsenosti. . Kôň mi takto zrkadlí moju vlastnú traumu. Pri Individuálke s klientami pracujem tak, že vycítim, od akých ľudí u nich vychádza práve táto skúsenosť a trauma a pomenujem to. Pokiaľ neviem identifikovať svoj strach, prepnem sa do módu "čistá hlava" a nezaťažím týmto mojím pocitom strachu zviera. Hlboký nádych a výdych a pomenovanie mojich pocitov: ako sa teraz mám a čo mi ide: je dôležité pre mňa aj pre zvieratá. 

2. Rešpekt k druhej bytosti
Každá bytosť má iné priority a iné ciele, nech to je ľudská, alebo zvieracia bytosť. Rešpektujem prirodzene toho, kto má bohatšie skúsenosti života ako ja. Toho, kto ma môže učiť schopnostiam, ktoré ja nemám a potrebujem ich k životu. Rešpektujem toho, kto je čistého srdca a má evidentnú snahu mi porozumieť. Tieto vlastnosti majú niektorí ľudia, ale hlavne ich majú zvieratá. Pocit spolupatričnosti, lojality voči stádu, svorke či inému spoločenstvu, vernosť, čistá radosť a potreba byť prijatý. To sú vlastnosti, ktoré majú kone prirodzene v stáde a akceptujú ich aj u ľudí. Kôň nevie rozprávať ľudskou rečou, no má snahu človeku porozumieť. Je priateľský a veľa ľuďom odpúšťa. Neexistuje kôň, ktorý by bol v stáde ponechaný napospas. Vždy má aspoň jedného lojálneho parťáka, ktorý ho akceptuje. Od koní sa aj v tomto smere mám čo učiť. 

3. Zdieľanie osobného priestoru
Každý z nás máme svoj osobný priestor. U koní je to z mojej skúsenosti tak, že rešpektujú osobný priestor človeka vtedy, keď sú k tomu vyzvaní. Sú kone, ktoré sa tlačia na človeka a šliapu mu po nohách. V týchto prípadoch je to pre človeka výzva, určiť a dodržiavať si svoj osobný priestor a naučiť sa vyhradiť si ho, a vyžadovať jeho dodržiavanie. Najprv od koňa, a postupne aj od ľudí. Keď sa toto dodržiavanie bude od koní vyžadovať, stane sa to prirodzenosťou, ktorá bude z človeka vyžarovať, a zvieratá budú už pri náznaku túto osobnú zónu rešpektovať a dodržiavať. Len ich treba naučiť, ako. Veľa koní je však kontaktných  a učia človeka nebyť mrzútom a zdieľať svoj osobný priestor dotykmi a komunikáciou. Takto sa človek naučí aj s ľuďmi, ktorí sú mu sympatickí zdieľať, a s ľuďmi, ktorí sú mu nesympatickí, nezdieľať komfortnú zónu. Keď to človeku nie je príjemné, musí sa naučiť aj koňovi vysvetliť, že jeho komfortná zóna je neprekročiteľná. Sú ľudia, tak ako aj zvieratá, ktorí nemajú radi dotyky od druhých a takto sa učia povedať nie, keď by mala byť prekročená ich komfortná zóna napríklad strkaním nosa koňa, alebo tlačením sa koňa plecom na človeka. Aj kôň musí rešpektovať komfortnú zónu človeka. Niekomu to vadí a niekomu nie. 

4. Vedieť čo a ako chcem
To je jednou z náročnejších lekcií. Pred tým, ako sa do nej pustíte, musíte o koňoch, ich biomechanike, povahe, histórii a vlastnostiach, či zlozvykoch vedieť niečo viac. Kôň väčšinou vie čo chce, a keď sa mu niečo nepáči, môže to byť značne nebezpečné. Kone a aj iné zvieratá majú 2 druhy záujmov. Fyzické a psychické. Alebo biologické a sociálne. V obidvoch sa rozhoduje okamžite. Biologické záujmy kôň realizuje okamžitou akciou, rozhodnutím: zatočí doprava, začne sa pásť, kopne po muche, švihne chvostom (mimochodom, takáto rana poriadne štípe), pohne sa k vám (čo môže znamenať šliapnutie na bosú nohu v sandále) a podobne. Sociálne podnety môžu znamenať ohryzávanie kamoša na znak sympatií, kopanie naším smerom, čo môže znamenať vyhrážku.  Preto je dobré poznať základy správania sa zvieraťa, aby sme sa vyhli nepríjemnostiam, či zraneniam, a aby sme zviera správne pochopili. A až potom, ako človek o zvieratách niečo vie, s nimi môže začať robiť to, čo on sám chce. A to predpokladá vzájomnú dohodu a rešpekt. 

5. Spolupracovať
Tento bod nadväzuje na predchádzajúci bod. Keď chcem od koňa, aby ma nasledoval, musím sa postaviť do pozície vodcu, alebo partnera. Niektorí ľudia sa stavajú aj do role despotu, a vynucujú si nasledovanie donucovacími prostriedkami. Sú výnimočné situácie, kedy človek musí byť na koňa aj tvrdý, keď ide o jeho záchranu zdravia alebo života a kôň je práve v stave paniky a ohrozuje seba aj iných. Spolupráca je v bežných situáciách o dobrovoľnosti, kedy zviera príde samé, z vlastnej vôle a preto, lebo mu naša prítomnosť niečo dáva. Avšak spolupracuje aj preto, lebo musí, nemá inú možnosť, alebo ho spolupráca s nami baví. Keď má naplnené všetky biologické a sociálne potreby, človeka nepotrebuje. No keď je zavretý v boxe, a len s človekom môže ísť von, víta ho. Keby takýto kôň bol na veľkých, šťavnatých pastvinách, v stáde, slobodný, nažratý, suchý, s možnosťou pripúšťať a vychovávať mláďatá, a bez prirodzených nepriateľov, asi by mu človek nechýbal. 

6. Komunikovať priamo a vedieť na čom som
Komunikácia so zvieraťom nie je to isté ako komunikácia s ľuďmi. So zvieraťom komunikujeme rečou tela. V prirodzenej komunikácii s koňom je vylúčená tendencia človeka predvádzať sa. Kôň nie je hlúpy. Pokiaľ to takto človek má, nie je to stav dôvery a priamej komunikácie. Je to stav nepriamej komunikácie cez bloky človeka. Nemal by ani prevažovať stav a pocit nutnosti prispôsobiť sa zvieraťu. Zviera si jasne povie, čo chce a človek by mal vedieť, na čom uňho je. Komunikácia zahŕňa počúvanie toho najhlbšieho pocitu v nás, kdesi uprostred duše, a vedieť, kto som. Zvieratá to v komunikácii s vlastným druhom majú ľahšie, lebo nie sú zavalené myšlienkami, ako ľudia. Efektívna komunikácia je založená na dôvere. Pokiaľ dôvera v druhú bytosť pramení z hĺbky duše a poznania toho druhého, je pravdepodobné, že vzájomnú komunikáciu nezasiahne zlá skúsenosť z minulosti. Vedieť na čom som, znamená poznať seba, aj zviera a vedieť, že nemá postranné úmysly. Ak kôň odmieta spolupracovať, možno nerozumie inštrukcii, alebo má s ľuďmi zlé skúsenosti. Alebo má takú povahu, že ho spolupráca s ľuďmi nebaví. Vedieť na čom som, znamená rešpektovať svoje potreby, fyzické aj psychické, a tak isto rešpektovať potreby druhej bytosti. Pri práci s koňom nedopustiť, aby človek ignoroval náznaky a komunikačné signály koňa a naopak. 

7. Oceniť a pochváliť (seba aj iných)
Podstatnou súčasťou práce so zvieratami je pochvala. Túto zručnosť sa treba podstivo učiť. Výhodou konského sveta, alebo všeobecne sveta zvierat je fakt, že vždy sa človek do nejakého zvieratka zamiluje a potom je už jednoduchšie ho odmeňovať a chváliť. Náročnejšie však je túto zručnosť pretaviť do práce na sebe. Chváliť a odmeňovať seba samého, to už je iný level. A ostať pri tom spravodlivý, to je lekcia na dlhé lakte. A z tohoto levelu je už iba kúsok k chváleniu a odmeňovaniu detí. Či už svojich alebo cudzích. Stará jazdecká škola používala systém cukor a bič. Lenže v tejto škole sa musia adepti naučiť mať správnu mieru. Aj v systéme odmien (teda cukor) je potrebné mať mieru, lebo zviera takto ľahko pochopí, že môže prekročiť osobnú zónu človeka, čo môže byť značne nebezpečné. Aj zviera vie byť ako decko, či tvrdohlavý pubertiak, ktorému sa jednoducho nechce. 
"Keď pristupujem ku koňovi, je odo mňa zdvorilé rešpektovať jeho osobný priestor a to isté platí aj opačne." Daniela Tejkalová
To je prvý predpoklad slušnej komunikácie, Rešpektovať druhú bytosť bez násilia a podplácania, je alfou a omegou každého partnerského vzťahu. Či už so zvieratami, partnerom, deťmi...

8. Využívať odmenu
Tento bod som zhruba už popísala. Keď nepanuje medzi koňom a človekom dôvera a rešpekt, kôň svojou 600kilovou silou veľmi ľahko "presvedčí" človeka o svojej pravde. Preto je vhodné, často a s mierou používať odmeny namiesto boja. Bojom boj s koňom človek často krát prehráva. Kôň si je svojej sily a veľkosti vedomý a vedome ju, podľa jeho charakteru a povahy, využíva. Pochvala a odmena je jednoduchý spôsob, ako zviera presvedčiť, aby bolo s človekom zadobre a nemuselo používať svoje prirodzené pudy a silu. 

9. Tešiť sa z prítomného okamihu
Toto je lekcia, ktorú nám všetky zvieratá spontánne ukazujú každý deň. Ako pes, ktorý sa celým telom teší, keď prídete domov. Ako kôň, ktorý je šťastný z drobného jašenia v prvom snehu. Túto schopnosť sme mali aj my ako deti. Spontánne sme sa tešili z novej hračky, zo zvieratka. No v dospelosti sme sa akosi zabudli tešiť z prítomného okamihu. Kone nám to krásne ukazujú, ako sa to dá, keď ich napríklad lonžujeme a oni na našu podvedomú radosť zareagujú "detským skotačením"a vyhadzovaním zadku do výšky. Milujem, keď na mňa zvieratá reagujú veselo a plní radosti zo života. 

10. Empaticky cítiť náladu a prežívanie druhej bytosti
K tomuto bodu len toľko, že človek by sa mal, podľa situácie a okolností, vedieť v tomto uvolniť, no aj ovládať. Podľa okolností. Keď pracuje s koňom a postihnutými ľuďmi, bláznivú náladu by mal ovládnuť, aby ju nepreniesol na hipoterapeutického koňa a nestal sa náhle nejaký nepredvídaný úraz. Človek by sa mal rozhodnúť robiť to, na čo má z hĺbky duše talent. Keď je človek pojašený a veselý, mal by robiť s mladými koňmi a obsadať ich, alebo by mal robiť s deťmi s lenivým koňom, aby ho trochu prebral k životu. Nálada sa prenáša z človeka na zviera a naopak, no v tíme človek - zviera, by mal byť práve človek tým rozumnejším a zodpovednejším. 

11. Učiť sa vzdať sa nefunkčných vzorcov správania sa
Tento bod je podstatou každej práce so zvieraťom. Zviera je duševne čistý tvor, a z tandemu človek - zviera je práve človek tým, kto by sa mal učiť. Človek je schopný uvedomiť si, že naše správanie ovplyvňujú vzorce správania z detstva. Hovorí sa, že charakter človeka sa buduje do 6.rokov veku a utvrdzuje sa v puberte. Každá negatívna, bolestivá skúsenosť sa v podvedomí ukladá ako negatívny, alebo nefunkčný vzorec správania sa. Zvieratá nás svojou priamosťou stavajú priamo pred konkrétnu situáciu a čakajú reakciu. Nesprávne vzorce správania sú u nás, aj u zvierat: strach a bolesť. Fyzický aj psychický. Tieto pocity zvieratá poznajú, a podľa ich povahy na ne zareagujú. Buď idú do akcie, teda zaútočia, alebo sa stiahnu a boja sa potichu. Je na človeku, aby svoje nefunkčné vzorce správania sa odhalil, ovplyvnil a nezaťažil nimi zviera. A je tiež na človeku, aby tieto vzorce u zvieraťa odhalil a nereagoval na ne. Len vtedy sa postupne zviera naučí, že s človekom nemusí bojovať, a že je prijaté aj s týmito nefunkčnými vzorcami správania. Tak, ako vyzretá osobnosť zvieraťa urobí presne to isté s nefunkčnými vzorcami človeka. 

 

kon.jpg