HIPERKA,o.z.

"Každý človek si v podstate nosí v hlave malinkého tyrana - oslabujúci, odsudzujúci hlas, ktorý vychádza z vedľajšieho produktu socializácie..." 
Linda Kohanov

"Keď som si čítala tieto riadky, uľavilo sa mi. Stále sa mi nechce veriť, že mi lekári povedali verdikt - máte paranoidnú schizofréniu. Váš mozog má problém s neurotransmitérmi.  Lieky máte na furt. Pre mňa to bolo horšie ako súd. Vnímala som to ako doživotné odsúdenie na liečbu u psychiatrov, za ktorú som sa roky hanbila. A navyše ani jedna moja hospitalizácia na psychiatrii nebola dobrovoľná a všetky skončili na súde, na ktorom som sa nemohla zúčastniť s právnikom a brániť sa. V jednej nemocnici boli za mnou policajti a vypočúvali ma preto. A aj napriek tomu som bola odsúdená na hospitalizáciu na uzavretom lôžkovom oddelení na psychiatrii. Aspoň teraz viem, ako to za múrmi liečební a psychiatrických nemocníc naozaj je. A nie je to také, ako som počula od ľudí. Aspoň ja som tam zažila veľa naozaj zúfalých ľudí, ktorí nevedeli čo so svojím životom majú urobiť. Boli tam slávne a známe osobnosti, ľudia, ktorí tam boli prvý krát aj ľudia, ktorí sa tam radi a často vracali. Ani v jednej nemocnici som nemala s pacientami problémy, nehádali sme sa, len mi vadilo, že dvere na sprche sa nedali zamknúť a vždy som tam mala diváčky. A ja som pri tom taká hanblivka...
Lieky už vykazujú vedľajšie účinky. Padajú mi vlasy, trasú sa mi ruky, mám epilepsiu a kto vie čo ešte. Bolia ma kĺby a aj žily. Chodím po lekároch a nemienim sa zmieriť s verdiktom lekárov. Na šťastie tento postoj mám v povahe a len tak ľahko sa tejto chorobe nepoddám. Okrem iného mi táto choroba postihla pamäť, kognitívne funkcie a pridružila sa začínajúca demencia. V mojom veku! Veď mám ešte kus života pred sebou. Ešteže som poctivo trénovala kognitívne funkcie, až sa mi zdravotný stav zlepšil a psychiatrička uznala, že sa mi stav radikálne zlepšil. Obmedzuje ma neustále chodenie k psychiatrom. Cítim sa zdravá a tak sa aj správam. A navyše existuje u nás zákon, ktorý zakazuje nám,  psychicky postihnutým pracovať s ľuďmi. Chápem, má to svoju logiku, no práve zdravotne znevýhodnení ľudia majú pre ostatných zdravotne znevýhodnených ľudí veľké pochopenie. A práve zdravotne, a práve psychicky znevýhodnení by mohli dostať šancu pracovať s podobnými ľuďmi ako sú oni sami. Samozrejme len v prípade, keď milujú ľudí, túžia im pomáhať, sú stabilizovaní a lieky ich neobmedzujú. Keď sú si vedomí svojich silných stránok a vedia prijať kritiku. Slová: každý človek si nosí v hlave malinkého tyrana, hlas, je pravdou. Každý sa občas rozpráva "sám so sebou", so svojím vnútorným hlasom a možno práve s tým tyranom. Zaujímavé je, že keď som mala všetko, tento tyran ma doslova trápil a niečo neuchopiteľné, ten pocit, ktorý som vtedy nepoznala, no teraz áno, mi veľmi chýbal. Pocit čistej hlavy, bez tyranov a bez hlasov, ktoré som ja nikdy nemala. Mala som len ten vnútorný hlas, ktorý má každý. Paranoidita je podľa mňa premrštený strach z myšlienok a obrazov. Schizofrenik je citlivý človek, ktorý sa rýchlo naladí na nízku frekvenciu svojich strachov, na základe ktorých mozog generuje tieto strachy a traumy v obrazoch a zvukoch, ktoré logicky vidí a počuje len schizofrenik. Bola som vydesená a prežívala som nočné mory a paralýzy, až do doby, kedy som začala rozprávať. O sebe a svojich traumách, o mojej zlobe a zlosti na niektorých ľudí. Do doby, kedy som si uvedomila, že som vďačná. Vďačná Bohu, Vesmíru, sebe aj jednému priateľovi. Mužovi, z ktorého vyžaruje autorita a prirodzená láskavosť. Kombinácia týchto dvoch kvalít ma najprv posadila na zadok, lebo mám pred ním rešpekt, a potom ma otvorila. Vďaka Bohu.  
Vďaka Bohu za úraz hlavy s bezvedomím a otrasom mozgu. Vďaka nemu som pochopila, čo je to prázdna hlava, bez výbuchu tisícov myšlienok. Vďaka Bohu za rozvod. Vďaka nemu som pochopila, že sa už nechcem ďalej trápiť bez toho pocitu, pocitu slobody. Vďaka Bohu za deti. Vďaka nim som sa naučila nechať veci aj ľudí ísť a nebyť na nich závislá. Vďaka Bohu za zariadenie, kde som na čas skončila. Vďaka nemu som pochopila, čo chcem a mala som priestor a čas nájsť svoju dušu a opäť byť sama sebou a vykročiť vpred. Vďaka Bohu za sny. Vďaka nim sa viem naladiť na radosť a mám iskru v očiach.  Vďaka Bohu za ľudí, lebo vďaka nim som sa naučila odpustiť a pochopiť pohnútky druhých a naučila som sa ľudí, ktorí mi prinášajú nepríjemné pocity, zo svojho života vylúčiť, aj keď to bolo ťažké, lebo mi mali byť pokrvne blízki. Vďaka Bohu za vzťahy, lebo som pochopila, čo je to láska a nezištné priateľstvo. A vďaka Bohu za paranoidnú schizofréniu, lebo vďaka nej som pochopila, že som prestala byť kritizovaná a odsudzovaná, odmietaná a sama aj s touto chorobou. Odkedy som "ochorela", nestretla som sa s odsudzovaním ani nálepkovaním. Práve preto, lebo som na čas skončila medzi podobnými, psychicky znevýhodnenými ľuďmi. Tými, ktorí sú jednoduchí, aj tými, ktorí svoj hendikep prekonali vlastnou vôľou a prácou na sebe. Aj ja som na ceste prekonania svojho hendikepu vlastnou vôľou a prácou na sebe. A darí sa mi to. 
Vďaka Bohu. "
Anonym